Aj vy môžte žiť ako v rozprávke

Ahojteeeee!!!   Už som dlhšie nepridala žiadny príspevok, pretože sa neudialo nič zvláštne… Až na tento víkend. Zas a znova sme boli u babky a dedka. S mojou mladšou sesternicou rady vymýšľame hlúposti, a len tak sa túlame po dedine alebo po lesoch. Aj tentokrát sme zablúdili do lesa.  A zažili sme tento príbeh….

„Pomôž nám, ešte je tu plno jabĺk!“ kričala som na svojho staršieho brata. Je totižto jeseň, takže dozrievajú jablká a na záhrade sme ich museli vyzbierať celé kopy. „Hej, hej veď už idem.“ odsekol a zliezol zo stromu, aby nám pomohol pozbierať otrasené jablká. Teda aspoň to, čo ešte na zber ostalo. No poviem Vám, nie je to žiadna sláva stále sa zohýnať, zobrať jablká a odniesť ich do košíka vždy dookola a dookola. „Fúúúj“ zvolala som, pretože som chytila úplne zhnité jablko a rýchlosťou svetla som ho odhodila čo najďalej od seba. Počula som tiché „čľup“, tak som sa šla pozrieť k močiaru, ktorý sa rozprestieral pod kopčekom, na ktorom stála záhrada. Trošku som sa ponaťahovala a rozhodla som sa, že keď pozbierame všetky jablká, pôjdem tam a vezmem si pálky, ktoré tam rástli. 🙂

„Ja si vezmem tamtú, tá je krásna“ s radosťou som zvolala a rozbehla som sa po vode k jednej pálke. „Odtrhneš mi prosím túto?“ poprosila ma Saška. „Páči sa“, dala som jej pálku, „poďme sa prejsť na lúku.“ Vybrali sme sa teda na lúku. Zrazu sa pred nás akoby postavil strmý a zablatený kopec. Aby sme si svoje „žezlá“ nezlomili, opreli sme ich o strom. Stáli tam ako vojaci… Na druhej časti lúky sme zbadali ovečky. Vyzerali ako veľké klbká vlny. Vedeli sme, že ich strážia dva pastierske psy a pastier, tak sme sa od nich radšej držali ďalej. Keď boli od nás asi na 15 metrov začali nás tie psy naháňať. Nevedela som či sa mám smiať alebo báť, ale nakoniec som začala bežať. Pastier ich našťastie včas privolal k sebe. So Saškou sme vybuchli smiechom, ale potom sme si uvedomili, že je neskoro a už by sme sa mali vrátiť. Lenže bol tu jeden problém: ako sa dostať domov? Z jednej strany bol les, z druhej ovečky, z ďalšej by bola cesta domov nekonečná. No a dole bol salaš. Vybrali sme sa teda tým smerom. Pred salašom bol ešte malinký lesík. Šmykli sme sa z kopca a popredierali sa cez kry, stromy a……. neviem akým zázrakom sa nám podarilo dostať sa na cestu… Celé zablatené a unavené sme dorazili domov…

Keď sme sa snažili dostať domov, cítila som sa ako v dobrodružnej knihe, alebo rozprávke. A cítila som sa úžasne, tak…. inak, tak rozprávkovo. A podobne sa cítim aj keď sa len tak „zo srandy“ vykričím na lúke, alebo keď si ľahnem do kopy sena. Som vtedy tak slobodná a uvoľnená. 🙂 Skúste to aj Vy. Skúste nájsť vo všetkom niečo pekné, rozprávkové. Možno to zo začiatku nepôjde, ale časom  sa v tom určite zlepšíte. A ak ste nikdy nemali pocit, že ste v rozprávke, je to smutné. Ale vždy sa to dá napraviť. ZAČNITE HNEĎ TERAZ!!!! Nie je to skvelé, že máme také technológie ako je napríklad počítač? Nie je skvelé, že sa zo Slovenskej dediny môžem za pár sekúnd skontaktovať s niekým v New Yorku? Nie je skvelé, že máme posteľ, chladničku, sporák či auto? Alebo že máme lesy, kvety, zvieratá? Zamyslite sa nad tým. My všetci žijeme ako v rozprávke. A buďme za to vďační. 😀

Týmto článkom som vám chcela povedať, že všetko v našom živote môže  byť rozprávkové. Ide o to, kto si čo pripustí alebo dovolí vstúpiť do svojho života…

Brona

Som Broňa Mareková, mám 12 rokov a som autorkou projektu "Prečítam ti rozprávku" ....a neviem sem vložiť fotku :)

Komentáre

    Pridať komentár

    * Nezabudnite na povinné pole.