Kto som a prečo čítam rozprávky?

Som obyčajné 12 ročné dievča a milujem knihy, zvlášť tie rozprávkové. Rozprávky ma priviedli k myšlienke splniť si svoj sen - učiť sa jazyky a cestovať po svete. 

Prečo teda čítam rozprávky? 

Lebo s každou rozprávkou sa čoraz viac, aj vďaka Vám, približujem k naplneniu svojich snov. 

Kúsok z môjho bláznivého života 

"Prestaňte, lebo nikde nepôjdeme! To nie je možné, aby ste od rána toto robili!",  zahlásila  mama a svoj prejav ukončila smiechom, lebo môj "milovaný braček Samko" povedal: "Teraz zrána?",  čo v poslednom čase hovoril veľmi často...  Ja som kričala, lebo mi robil zle, to naštvalo aj mamku a celý náš byt sa otriasal od kriku. Ako ste už mohli zistiť, bolo ráno a našťastie bola sobota. Raňajkovali sme a chystali sme sa do istej dedinky navštíviť babku a dedka. Chodievam tam veľmi rada, lebo je tam super a okrem iného tam máme aj menšie gazdovstvo. V takéto rána je mamka väčšinou v strese, aj keď asi nikdy nepochopím prečo. Dopila som čaj a bežala do spálne naháňať Sama, lebo ma štipol do brucha čo ma zašteklilo a to ja zo srdca nenávidím, lebo je mi to strašne nepríjemné. "Takže mami, ak to čítaš, už vieš prečo stále ziapem na tvojho syna". ja za to naozaj nemôžem. Moja "mini-teória" znie: keby mi Samo nerobil zlosť, ja by som ho  nemusela naháňať, aby som mu to vrátila, mamka by sa nemusela nerváčiť a vyhli by sme sa tomu, aby sa náš krik ozýval celou Levočou 🙂 Takže vlastne všetkému je na vine môj brat Samo. Koniec teórie veľkého vresku 🙂

Pasenie ovečky je pre mňa naozaj vynikajúci relax. Raz som len tak ležala v tráve a sledovala biele oblaky, keď  som zrazu v jednom uvidela postavu dievčaťa so psíkom. Očami som prebehla celé nebo a v každom obláčiku som nachádzala zvieratká a rôzne rozprávkové postavičky. V tej chvíli som si spomenula na časy, keď som bola maličká a rodičia mi večer pred spaním  čítavali  alebo vymýšľali rozprávky. Ako som rástla, čítania bolo čoraz menej, a tak som si začala čítavať sama. Nechápem, ako je možné,  že niektoré deti čítanie vôbec nebaví. Svet fantázie je neskutočný a vďaka knihám sa dokážem odreagovať od každodenných povinností. V tej chvíli, ležiac na tráve,  mi prišla na um skvelá myšlienka. Priblížiť deťom knihy tak, aby ich samé nemuseli čítať. Prečítam im rozprávku JA. Pomôžem tak nielen deťom, ale aj ich zaneprázdneným a unaveným rodičom. A tak sa zrodil projekt "Prečítam ti rozprávku". Ďakujem ti ovečka Nelka 🙂

Cesta k starkým netrvá dlho, ale napriek tomu si ju viem vychutnať. Teda, ak mi práve znova nerobí môj brat Samo v aute zlosť. Príroda by mohla byť taká krásna, nebyť človeka. Ale potom by tá krása bola vlastne nanič, lebo by ju nemal kto obdivovať. A tak sa môžeme kochať krásami, ktoré nám ostali, a keď tak nad tým premýšľam, nie je ich málo, veď už len na našom krásnom Slovensku toho máme veľa: hrady a zámky, jaskyne, národné parky, Tatry alebo napríklad krásne kroje a oveľa oveľa viac. Myslím si, že ak by takto (pozitívne) zmýšľali všetci, čo po prírode chodia, bolo by nám na tomto svete oveľa lepšie. Ale dospeláci sa neustále za niečim pachtia a nám deťom nedoprajú kúsok slobody v lone prírody. Veď kto by už len za slobodu považoval povinné zbieranie ríbezlí, jabĺk či čerešní alebo kosenie trávy pre zajace :))) Každopádne minimálne pri pasení ovečiek sa aspoň na okamih môžem preniesť do svojho sveta fantázie. Vtedy nevnímam svet okolo a môžem sa plne sústrediť na svoje myšlienky.