Všade samá kukurica

Milujem varenú kukuricu. Tento víkend bol celý v znamení kukurice. Bohužiaľ nie tej varenej, ale kŕmnej. Áno, presne tak, kŕmnej. Všade okolo nás boli žlto-oranžové zrniečka, ktoré sa žiaľ nedajú jesť, lebo sú tvrdé ako skala. Môžte si to skúsiť, ale nemyslím si, že Vám budú chutiť. Teda, pokiaľ práve nie ste hus, sliepka, zajac alebo ovca. Mohla som ju ponúknuť aspoň mojej mladšej sesternici, ktorej sa kýve zub. Snáď by som ju zbavila trápenia…:)

Určite ste už uhádli, že víkend som strávila u babky a dedka na dedine. Za kukuricovú mániu „vďačím“ im, ale hlavne sesternici Saške, pretože tá ich začala lúskať ako prvá. Postupne sme sa pridali všetci a napadlo nám, že keď budeme mať viac zrniečok, nafúkame bazén, nasypeme ich tam a budeme sa „kúpať“ v kukuričnom mori. Neskôr sme si ale uvedomili, že nato, aby sme mohli naplniť bazén aspoň do polovice, museli by sme ich lúskať bez prestávky od rána do večera.

To sa nám ale nechcelo, tak sme šli pozrieť na maličké, asi pred týždňom narodené mačiatka.  To čo sme uvidelo nás ale zarazilo a dohnalo k smútku. Našli sme tam len jedno malinké a mŕtve mača. Pravdepodobne ho matka odvrhla a ono v noci zamrzlo. Bolo nám ho veľmi ľúto. Tak sme ho aspoň pochovali na záhrade k stromu. Je to smutné, že zomrelo také maličké mačiatko, ale hovorí sa, že keď jedna duša odíde, namiesto nej prichádza na zem druhá. Snáď sa niekde narodilo mačiatko, ktoré je iste také krásne ako bolo to naše.

Tento víkend bol ale výnimočný aj preto, že prišla na návštevu prababička Maňa, ktorá má už krásnych 84 rokov. Bolo to pre mňa zázračné, keď sa stretli 4 generácie pri jednom stole a s údivom sme počúvali prababkine príhody z detstva. Neskôr sa pridali aj babka s dedkom a mamka. Veľa sme sa nasmiali a uvedomila som si, aké krásne je byť dieťaťom. Ale myslím si, že tie staršie generácia mali krajšie detstvo ako  väčšina dnešných detí, ktoré sú zavreté v izbe pri počítači.

Mamka nám napríklad hovorila o tom, ako počas veľkej noci vytopili triedu, dedko  vravel, ako sa so saňami spúšťali po nebezpečne strmej ceste a vymysleli skvelú brzdu: ihličnatý konár. Babka vystrájala s rovesníkmi tak, že sa pozerali starenkám po „kidle“ a prababka chodila zo školy domov hladná peši asi 5 kilometrov. Doma mala prichystané halušky, ktoré zo srdca neznášala (nechápem ako môže niekto nemať rád halušky). Ale jej babka vedela robiť vtedy už moderné palacinky, ktoré jej veľmi chutili, no mohla ich zjesť, až keď sa pomodlila. Keďže sa ale modliť nechcela, od hladu už takmer odpadávala. Nakoniec sa predsa len pomodlila a konečne zjedla chutné „babičkine palacinky“…

Bola by som rada, keby to tak bolo aj dnes (nemyslím to hladovanie)… Aby deti mohli byť skutočnými deťmi a nie akýmisi domasedmi s mobilom v ruke. Iste som niekedy taká aj ja, ale aspoň na dedine sa poriadne vybláznim. Takisto vymýšľame hlúposti a užívame si detstvo. Niekedy rozmýšľam, prečo vlastne musíme vyrásť, prečo nemôžeme skrátka ostať deťmi. Ale nedávno som počula, že dieťaťom môžme byť dovtedy, dokým si to sami dovolíme. Ja chcem byť dieťaťom navždy a to isté prajem  Vašim deťom a aj Vám. Lebo nikdy nie je neskoro plniť si detské sny….  🙂

 

Brona

Som Broňa Mareková, mám 12 rokov a som autorkou projektu "Prečítam ti rozprávku" ....a neviem sem vložiť fotku :)

Komentáre

    Pridať komentár

    * Nezabudnite na povinné pole.